Březen 2011

Mesačná chvastačka - marec 2011

30. března 2011 v 17:23 | NoBoDy |  Chvastačka

Mesačná chvastačka

Je tu nový projekt od Judit. V stručnosti ide o to, že na konci každého mesiaca uverejním článok s knihami, ktoré som za ten mesiac kúpila, vyhrala atď., teda takých, ktoré sú v mojom vlastníctve. Bližšie informácie nájdete priamo u Judit TU. A ten super button vytvorila Luu.

Rusofilná reggae fanúšička závislá na Johnny Deppovi

29. března 2011 v 20:37 | NoBoDy |  Žijem

Ak existuje niečo také ako dokonalá charizma, tak ju celú celučičkú vlastní Johnny Depp. Hovorte si kto chcete, čo chcete, ten chlap je neskutočný. Vyzerá ako skutočný chlap (žiadny sladký ťuťko), je charizmatický (na milión, trilión a bilión %) zdravo šialený. Je pekný aj keď je škaredý (myslím tým hlavne vo filmoch ako napr. Sweeney Todd), je svojský, má svoj štýl a predovšetkým, kúskom svojho ja je i Jackom Sparrowom :) Píšem tu ódy naňho, lebo včera som pozerala Pirátov z Karibiku, síce len jednotku, ktorú som videla nespočetnekrát, ale aj tak som doslova visela očami na každej scéne, kde sa Johnny alias Jack objavil. Možno je to už choré, ale čo tam po tom, je mi to srdečne jedno. Milujem ho a bodka. Teda chápete, milujem ho len tak platonicky a veľmi jemne, lebo nemám izbu polepenú jeho plagátmi ani nič podobné, ale uznávam ho ako herca, ako strašne charizmatického muža a sakra, prečo nie je mojou generáciou a prečo sa nepohybujem v jeho kruhoch? :D

Myslím, že dosť o Johnnym, na tomto článku sa aj tak budem po zverejnení strašne smiať, lebo popísať toľko blbostí ako dnes, som už dávno nepopísala a to som len na začiatku. A už teraz sa vo všetkom strácam. V tomto článku i vo svojom živote, ktorý je paradoxne veľmi jednoduchý. Ale jednoduché veci sú väčšinou i tie najzložitejšie. No teda len toľko, že k tomu sťahovaniu: tak teda už je to oficiálne potvrdené, už sa robia aj prípravy, upratujeme a pripravujeme tie izby u starkej, kde budeme bývať a ak všetko dobre dopadne, tak (konečne) tento víkend už vypadnem stadeto. Síce sa budem deliť jednu izbu so svojou sestrou, ale čo, zvykneme si na to.

A myslia si asi o mne všetci, že mi parádne šibe, lebo som vyhlásila, že teda si beriem všetky svoje knihy, že bez nich nejdem nikam. Sestra sa mi samozrejme vysmiala a mama to radšej ani nekomentovala (ako nevadí jej to, ale má iné nápady ako vyplniť police). No a čo? Všetci tvrdia, že chcú, aby sme sa v novom prostredí necítili cudzo, aby sme tam mali svoje veci (preto si aj berieme svoj nábytok a postele atď.) tak teda čo iné si mám zobrať ako nie knihy? Čo iné vo mne bude evokovať pocit domova? Už som tu spomínala, že na sošky a ostatné veci sa môžem zvysoka vykašľaľ, keď tie mi nič nedajú. Ale to je jedno, ja sa nerozčuľujem, len som sa zamyslela trošku :) A v súvislosti s knihami som prišla na to, že pomaly, ale isto začínam byť 'úchylná' i na ruských autorov (Dostojevskij, Tolstoj atď.). A už aj na tých nie práve najznámejších. Tiež je to choré. Veď minule som si kúpila knihu len preto, že to napísal nejaký Rus, ani som si nepozrela obsah ani nič, len som si ju kúpila (je vedľajšie, že bola veľmi lacná, ide tu teraz o princíp). A dnes som ju čítala na španielčine a spolužiačka sa ma pýta, že čo to je a ja na to, že kniha s poviedkami od ruského autora, že som rusofilka. A ona na to, že či ten autor ešte žije. Povedala som, že nie. A ona bola taká zlatá, že skonštatovala, že potom som nielen rusofilka, ale aj nekrofilka :) No nie je milá? :D

A keď už rozoberám do detailov celý nadpis, tak by som mala čo-to povedať aj k reggae.


Tak po prvé: vždy som reggae milovala a po druhé: milujem aj Michala Šepsa a teda pred Superstar sedím ako keby ma za to platili. A je mi jedno, či je ten chlapec zhúlený alebo nie, či vie vôbec spievať alebo nie, proste je tam, je skvelý, je plný energie a radosti a čo viac človek k šťastiu potrebuje? A tie prerobené pesničky do reggae štýlu proste nemajú chybu. A on sa nestará o také banálnosti ako napríklad že nevie poriadne po anglicky, že nespieva tak super ako ostatní, on proste žije v pravom zmysle slova ŽIŤ. A to je to najviac a najlepšie, čo človek v tomto krátkom živote môže robiť. Síce možno je to len pretvárka pred kamerami ale čo tam po tom? Ak to celé hrá, tak je to potom sakra dobrý herec a uznávam ho kvôli tomu. :)

A blábláblá...meliem, meliem a meliem dve na tri...normálne mám chaos v hlave, to asi z tej prázdnoty v nej...i v duši...ale to je vedľajšie, o tom potom, nechcem tento pozitívny článok kaziť svojimi úvahami o nesmrteľnosti chrústa, lebo sa zase raz nájdem dakde mimo tohto sveta a budem rozoberať svoje pocity - nepocity, ktoré nemajú poriadny začiatok a koniec sa už ani neodvažujem vôbec hľadať.

Tak ste sa teda zase raz dozvedeli niečo nové o mojich úchylkách či pekne povedané osobách a veciach, ktoré mám rada a vymedzila som im kúsoček miesta v tom orgáne, veď viete v tom, čo tak neustále bije a bije...no áno, srdce sa to asi volá :) Johnnyho Deppa budete mať asi viacerí v obľube, knihy asi tiež (nie konkrétne Rusov, ale všeobecne) a reggae...hm...možno tak Boba Marleyho, toho predsa musí milovať každý.:)

Elizabeth Kostovová - Zlodeji labutí

26. března 2011 v 17:40 | NoBoDy |  Recenzie
Túto recenziu nájdete aj u Syki v rámci projektu Hosťujúce recenzie.



Autor: Elizabeth Kostovová
Názov: Zlodeji labutí
Originálny názov: The Swan Thieves
Jazyk: slovenský
Rok vydania: 2010, Ikar
Počet strán: 456

Oficiálna anotácia:
Slávny maliar Robert Oliver zaútočí na obraz vo washingtonskej Národnej galérii výtvarného umenia. Čo podnietilo umelca k tomu, aby sa pokúsil zničiť to, čo pokladá za najcennejšie? Jeho jediné vysvetlenie znie: "Urobil som to pre ňu." Psychiater Andrew Marlow, známy tým, že "sa pri ňom rozhovorí aj kameň", sa pri Oliverovi ocitá v slepej uličke. V úsilí pochopiť tajomstvo mučiace geniálneho umelca sa pustí do pátrania, pri ktorom preniká nielen do života žien, čo mali k Oliverovi najbližšie, ale odhalí aj dramatický príbeh lásky a umeleckej sebarealizácie, ktorý sa odohral v období francúzskeho impresionizmu.



Boh nekríva (Dr.House)

23. března 2011 v 15:07 | NoBoDy |  Žijem
Je paradoxom, že teraz, keď mám o čom písať, jednoducho nechcem. Nechcem rozoberať rodinné problémy ani s kamoškami, ani na blogu. Možno som trochu paranoidná a bojím sa, že keby som napísala, že sa pomaličky dávame dokopy a je to na relatívne dobrej ceste, tak by sa to všetko zmenilo v niečo zlé. Preto nič také ani tomu podobné nenapíšem. Udialo sa však toho mnoho premnoho a ja len ďakujem (bohu? ľuďom?), že existujú veci ako knihy, hudba a filmy, pretože dokážu aspoň z časti vyplniť ticho a odviesť na chvíľu pozornosť od ničivých (priam deštruktívnych) myšlienok.

Budeme sa sťahovať a ja mám pocit, že sa uzatvára jedna kapitola môho života alebo možno je to celá jedna kniha - prvá časť akejsi ságy. A ja sa neviem dočkať, kedy budem konečne na poslednej strane.

Do nového života by som mohla vkročiť s predsavzatiami, no zo skúseností viem, že tie nie sú nič platné a skôr sú len ďalšou hrozbou a nútením. Takže nie, nechcem žiadne predsavzatia, veď život sa aj bez toho drasticky zmení. Zo svojej izby si (okrem nábytku, postele, šiat a školských potrieb) zoberiem len knihy a samozrejme, svojho obrovského plyšového čierneho maca (pretože som ho dostala na prvé narodeniny a rastie a dospieva spolu so mnou). Nič iné nebudem potrebovať, žiadne obrazy zo stien, žiadne sošky, sviečky ani iné čačky, pretože k nim nemám vzťah, mám len preto, lebo sa zmestili do izby, tak prečo ich vyhadzovať? Beztak by mi bolo ľúto zlikvidovať ich. Je zvláštne, že človek keď je nútený, tak si uvedomí, že k životu toho nepotrebuje veľa a väčšina vecí, ktorými sa po celý čas obklopoval, je vlastne celkom zbytočnou haraburdou.

Myslíte si, že sa ľudia tešia, keď sa sťahujú s priestranného domu na miesto, kde sa budú musieť uspokojiť s dvomi maličkými izbami a len s tými najpotrebnejšími vecami? Väčšinou asi nie. Ja sa však naozaj nefalšovane teším, lebo niekedy je dusno v dome spôsobené nie nedostatočným vetraním, ale samotným podnebím a vtedy nepomôže otvorenie okna, ale odchod do chladnejších krajín...

Lev Nikolajevič Tolstoj - Anna Kareninová

19. března 2011 v 15:35 | NoBoDy |  Recenzie


Autor: Lev Nikolajevič Tolstoj
Názov: Anna Kareninová
Jazyk: slovenský

Anotácia:
Monumentálna epická panoráma spoločenského života Ruska zo začiatku 19. storočia s jeho pokryteckou morálkou. Hlavná hrdinka Anna Kareninová, ktorá žije spoločenským životom petrohradskej šľachty, sa pri istej príležitosti osudovo zaľúbi do mladého grófa Vronského, kvôli ktorému opúšťa nielen manžela, ale aj milovaného syna. Opojená láskou nevníma spoločenské odsúdenie. Grófovi daruje dcérku Annušku. Chce situáciu riešiť rozvodom a legalizáciou svojho nového vzťahu, no jej manžel takéto riešenie rázne odmietne. Anna odchádza s milencom a dcérkou do cudziny v úsilí uniknúť ťaživej skutočnosti. Pobyt v cudzine v blízkosti milovaného muža a nové zážitky Anne na chvíľu prinesú pocit šťastia a radosti. Po návrate do Ruska milenci pochopia, že sa dostali na okraj spoločnosti. Anne neprinesie pokoj ani odchod na vidiek. Trápi ju strata spoločenského postavenia, bojí sa o lásku milovaného muža a trpí ustavične sa stupňujúcimi výčitkami svedomia. Uvedomuje si bezvýchodiskové postavenie a čoraz nástojčivejšie sa jej vynára myšlienka, že jediné riešenie je smrť.

Môj názor:
Klasické dielo zaradené v zozname povinného čítania. Právom. Som toho názoru, že diela ruských velikánov ako sú Tolstoj, Puškin a Dostojevskij, by mal poznať (aspoň zbežne) každý, kto má nejaký vzťah k čítaniu. Chápem však, že prečítať od nich knihu nie je vo väčšine prípadov ľahké kvôli nekonečnému množstvu opisných zložiek. Tolstoj opisuje naozaj všetko: prostredie, oblečenie, výrazy tváre, detaily každej izby, farby, veľkosti, tvary, proste všetko. Občas je to naozaj zdĺhavé, ale na druhej strane si čitateľ uvedomí, že za tých zhruba 200 rokov sa síce zmenil vonkajší svet, ale to vnútro a ľudstvo je stále také isté, rozmýšľa stále tak isto a jeho vnútorná zmena je naozaj minimálna. Zmizli niektoré témy označované a odsudzované ako tabu, ale na miesto nastúpili iné, ktoré v priebehu ďalších rokov budú nahradené opäť inými a tak ďalej dookola.

Rozprávky Hansa Christiana Andersena

18. března 2011 v 18:29 | NoBoDy |  Recenzie


" Niet krajších rozprávok než tie, ktoré napíše sám život."

Dnes to bude trošku netradičnejšia recenzia, pretože nebudem hodnotiť jedno dielo, ale celkovú tvorbu spisovateľa, konkrétne svetoznámeho dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena. Predovšetkým treba vedieť, že napísal celkom 168 rozprávok. Spočiatku námety čerpal z povier a príbehov, ktoré kolovali medzi ľudmi (napr. Princezná na hrášku), no postupne bola jeho tvorba čoraz viac pôvodná, teda používal svoju vlastnú fantáziu a treba podotknúť, že tú mal teda naozaj bohatú, priam nevyčerpateľnú.

Vo svojich rozprávkach sa pokúšal riešiť svoj vlastný život a vyrovnával sa so svojou vlastnou povahou, preto mnohé z nich vyznievajú tragicky a vlastne je dosť málo takých, čo sa končia tak typicky rozprávkovo. Jeho diela by som možno prirovnala k Malému princovi, lebo podľa mňa Andersen (podobne ako Saint - Exupéry) písal skôr pre dospelých ako pre deti. Napríklad si zoberte Malú morskú vílu, pôvodne sa rozprávka končí veľmi smutne, malá morská víla sa doslova rozplynie v morskú penu, no už v neskorších spracovaniach je koniec pozmenaný a malá morská víla žije šťastne až do smrti so svojím princom. Pochopiteľne, pre deti je to oveľa prijateľnejší záver, veď ich predsa netreba strašiť hneď v útlom detstve. No ak máte možnosť (a je jedno koľko máte rokov), tak si rozhodne prečítajte pôvodné Andersenove rozprávky, lebo práve v nich sa skrýva skutočné posolstvo jeho života. Aj v Malej morskej víle poukázal na to, že život nie je vždy ružový, že ak sa jeden obetuje (lebo víla sa vzdala svojej rodiny a morského života a vytrpela si tú neskutočnú bolesť, kým sa jej rybí chvost premieňal na nohy), to ešte neznamená, že život bude spravodlivý a ten druhý spraví to isté, veď princ malú vílu síce mal rád, ale ľúbil a oženil sa s inou.


Jane Austenová - Emma

16. března 2011 v 11:59 | NoBoDy |  Recenzie




Autor: Jane Austenová
Názov: Emma
Jazyk: slovenský

Anotácia:
Úspešný román Jane Austenovej z prostredia anglickej "lepšej spoločnosti" 19.stor., kde čas plynie pomaly a porušenie spoločenských konvencií je neodpustiteľnou chybou, kde city a vzťahy medzi mladými ľuďmi výrazne ovplyvňuje výška majetku a ich zväzky sú často výsledkom osobných obetí a kompromisov. Hlavnou postavou je krásna a vzdelaná Emma Woodhousová.

Môj názor:
Slovenská anotácia je zase nič moc, ale hneď to trošku napravím (i keď si myslím, že diela Jane Austenovej sú pomerne známe, tada mali by byť a keďže sú nespočetne krát sfilmované, určite sa každý aspoň letmo 'stretol' s touto autorkou a jej príbehmi či už v knižnej alebo filmovej podobe).

Emma Woodhousová žije so svojím otcom, notorickým hypochondrom, a v podstate sa sama stará o chod panstva, čo z nej postupne sformovalo veľmi bystrú, inteligentnú a talentovanú osobnosť. No zároveň má Emma dojem, že ona vie všetko najlepšie, len ona dokáže správne posúdiť, čo je pre koho dobré a práve táto jej vlastnosť, pchať nos do všetkého a riadiť životy každému vo svojom okolí, je témou tejto knihy. A podotýkam, že dosť úsmevnou a vtipnou témou. Hlavne ak si čokoľvek Emma naplánovala, vždy to vypálilo úplne naopak. No treba uznať, že výdrž teda mala. Je to taká na svoju dobu veľmi nekonvenčná osôbka, dokonca vyhlásila, že sa nikdy nechce vydať, proste jej spôsobovalo potešenie to, že naplánovala sťastie ostatným. Ale vieme, že postava mieni a spisovateľ/ka mení :)


Anonym - Kniha bez názvu

15. března 2011 v 12:59 | NoBoDy |  Recenzie


Autor: Anonym
Názov: Kniha bez názvu
Jazyk: slovenský

Anotácia:
O mesto Santa Mondega dosiaľ okolitý svet nejavil záujem - akoby chcel zabudnúť, že toto miesto vôbec existuje. Je preto veľmi nezvyčajné, že sa tam vláda Spojených štátov amerických odrazu rozhodne vyslať svojho zvláštneho agenta, navyše odborníka na nadprirodzené javy.
V Santa Mondege sa dejú čudné veci, ale koho trápi, že je tu najvyššia kriminalita v Amerike? Že sa tu každých päť rokov opakuje zatmenie slnka? Že tu pri poslednom zatmení vyčíňal masový vrah, a teraz, keď sa slnko znovu ukryje v tieni mesiaca, chystá sa opäť vtrhnúť na scénu?
Detektív Miles Jensen je doslova posadnutý. Bude však mať čo robiť, aby presvedčil skeptických kolegov, že v Santa Mondege dozrieva sprisahanie síl zla.
Príbeh neznámeho autora, ktorý sa najskôr stal senzáciou na internete, teraz prichádza v knižnej verzii - ak to náhodou nie je tenulinký pergamen vyrobený z ľudskej kože...


Môj názor:
Super príklad toho, ako môže krásna obálka (teda aspoň podľa mňa) úplne ovládnuť čitateľa až tak, že si prečíta len prvú vetu anotácie. Práve toto sa stalo mne. A aj keď som si knihu nekúpila hneď prvýkrát, ako som ju zbadala v kníhkupectve, aj tak som si na nete nepozrela na ňu recenzie. Povedala som si, že ju chcem, lebo je pekná a super ukáže medzi ostatnými knihami na poličke a asi som sa bála recenzií, nechcela som, aby ma od kúpy odradili :) Ale nakoniec som ju teda kúpila cez bazár za krásne 3 €, takže vlastne nemám čo ľutovať, lebo až taká zlá zase nebola.

K deju by som toho aj napísala viac, lenže už sa veľmi nepamätám. Marí sa mi, že zabijak Bourbon Kid (preto take meno, lebo keď sa napil bourbonu, tak jeho zbraniam neuniklo nič živé v jeho okolí a strieľaľ hádam i na vlastný tieň) sa vracal do mestečka Santa Mondega každých 5 rokov a vždy ho zanechal v zdevastovanom stave s pár desiatkami obetí. Vlastne sa celá kniha začína vyčíňanim tohto indivídua a potom sa prenesieme o 5 rokov dopredu a sledujeme osudy obyvateľov mestečka - teda celé je to o zabíjaní, pití, bitkách, plus mínus nejaký ten vzťah, tiež založený na kradnutí a klamaní atď. Typický divoký západ. A práve to sa mi nepáčilo, lebo obálka sa mi k deju nijako nehodí. Samotný príbeh tiež nie je žiadna sláva, aj keď musím povedať, že som knihu prečítala pomerne rýchlo a je naozaj dobre napísaná, takým jednoduchým štýlom, no niekedy som už mala toho vraždenia proste dosť. Povedala by som, že kniha dejovo zaujme skôr mužských čitateľov.

Takže celkovo je kniha písaná jednoduchým štýlom, má dej (i keď dosť násilnícky) a zabudla som spomenúť, že sú v nej aj nadprirodzené vsuvky, hlavne v druhej polovici. A síce ju neradím k literárnym skvostom, predsa len ju tak skromne odporúčam, ak chcete siahnuť po niečom drsnejšom.

Celkové hodnotenie: 6/10

Theodore Dreiser - Jennie Gerhardtová

14. března 2011 v 11:59 | NoBoDy |  Books in my thoughts


Autor: Theodore Dreiser
Názov: Jennie Gerhardtová
Jazyk: slovenský

Anotácia:
Román amerického spisovateľa - sugestívny a dramatický obraz života americkej spoločnosti zo začiatku 20. storočia. Jennie je krásne, ale chudobné dievča, ktoré sa stáva obeťou koristníckeho okolia. Jej prvý milenec je senátor, no skôr, ako sa s ňou ožení, umiera. Druhý muž ju má rád, zmieruje sa aj s dcérou z predošlého vzťahu, no nedokáže vzdorovať spoločenskej mienke, preto sa Jennie obetuje a vzdáva sa ho.

Eva Urbaníková - Príliš osobná známosť

12. března 2011 v 19:58 | NoBoDy |  Recenzie


Autor: Eva Urbaníková
Názov: Príliš osobná známosť
Počet strán: 160
Rok vydania: 2010
Väzba: mäkká
Jazyk: slovenský

Anotáciu tentokrát vynechám, pretože ja som čítala úplne prvú verziu, ktorú Evita napísala pre MadamEVU a teda to som ešte nemala k dispozícii žiadnu anotáciu, lebo pôvodne kniha ani nemala byť vydaná, mala zostať len akýmsi doplnkom k časopisu. Lenže všetci dobre poznáme posadnutosť slovenských čitateliek Evitinými knihami (aj keď ja sama neviem, prečo, ale to je vedľajšie) a teda toto dielko vyšlo v tomto roku aj samostatne v tvrdej väzbe, lebo vraj čitateľky si to vydobyli atď atď.

Powerful Moments (2)

12. března 2011 v 11:59 | NoBoDy |  Momenty
Druhý príspevok do projektu od hang-on.

Kúsok mojej duše sídli tu...

11. března 2011 v 17:47 | NoBoDy |  Žijem
...pretože tu som tým dievčaťom, ktoré sa nebojí povedať, čo si myslí, nemá strach z názorov ostatných, lebo vie, že im nemusí stáť tvárou v tvár.
Pretože tu sa nemusím hanbiť za svoje myšlienky, záľuby, za svoje vlastné ja.
Pretože tu dokážem dokonale spoznať samu seba, svoje zvláštne myšlienkové pochody a občas i nezmyselnosti.
Pretože tu sa môžem priblížiť k podobne zmýšľajúcim ľuďom vzdialeným stovky kilometrov.
Pretože tu sa nebojím vykuknúť z ulity, len tu sa nebojím urážok, lebo nevidím škodoradosť a odsúdenie zrkadliace sa v zreničkách.
Pretože tu je miesto, ktoré je súborom vecí, ktoré chcem a nie musím.
Pretože tu môžem spomínať, vložiť radosť do slov či plakať cez písmená.
Pretože tu nie som ako celkom osamotená loď, cítim spojenie s ostatnými plavidlami a aj keď ich nevidím na obzore, viem, že sú tam, roztrúsení kdesi na šírej vode, ale v tom istom oceáne...















P.S.: obrázok je vlastne upravená fotka z dovolenky v Chorvátsku spred dvoch rokov.

Quotes /3/: Paulo Coelho - Na brehu Rio Pedra som si sadla a plakala

11. března 2011 v 17:35 | NoBoDy |  Citáty
Tretí príspevok do projektu od Luc Foxie.

Fall in love {5}

10. března 2011 v 20:11 | NoBoDy |  Fall in love
V poradí piaty príspevok do týždňového meme od Stormy.

Moje imaginárne lásky - výtvarné umenie

5. března 2011 v 20:25 | NoBoDy |  Som
Mám umeleckú náladu, takže dnes trošku rozanalyzujem umelcov či umelecké diela, ktoré sa mi páčia. Nebojte sa, textu bude naozaj málo, veď umenie netreba popisovať, ale kochať sa v ňom.


Rebecca Jamesová - Krásna beštia

5. března 2011 v 19:39 | NoBoDy |  Recenzie

Autor: Rebecca Jamesová
Názov: Krásna beštia
Počet strán: 232
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2010
Jazyk: slovenský
Orig. názov: Beautiful Malice

Anotácia:
Katherine študuje na prestížnej škole v Sydney. Z neznámych dôvodov viditeľne nestojí o spoločnosť iných mladých ľudí. Až po konflikte so spolužiakom sa spriatelí s nádhernou, obletovanou Alice, ktorá ju zoznámi aj so svojím chlapcom Robbiem. Nikto netuší, aké strašné tajomstvo Katherine skrýva. Zásluhou nových priateľov však po dlhom čase opäť spoznáva radostnejšie stránky života, otvára sa pred svetom, je dokonca pripravená zabudnúť na výčitky svedomia. Čas však strháva masku aj z Alicinej tváre. Katherine na vlastnej koži spoznáva, aká krutá býva pomsta. Len čo sa pokúsi vylúčiť Alice z okruhu svojich blízkych, ohrdnutá priateľka zneužije dôverné informácie a znova rozrýva Katherinine hlboké rany na duši. A to je iba začiatok...

Drabble

5. března 2011 v 10:59 | NoBoDy |  Píšem
Môj prvý pokus o drabble. Je to príspevok do klubu Snílkov. V drabble sme mohli použiť minimálne 90 a maximálne 110 slov a povinne mali byť použité slová fľaša, stôl, mušľa, ruka, záclona.

Konečne rozhodnutá

4. března 2011 v 18:11 | NoBoDy |  Žijem
Dnes k nám na hodinu chémie nabehol náš veľactený pán zástupca s informáciami ohľadom voliteľných predmetov do štvrtého ročníka. Neviem, či ste počuli o novej vyhláške ministerstva školstva, ak nie tak vás s tým stručne oboznámim. Teda namiesto 18tich voliteľných hodín máme už len 14. Dôvodom je to, že k povinnej slovenčine a cudziemu jazyku pridali ešte jednu hodinu analytickej matematiky, umenia a kultúry, psychosociálneho tréningu a náuky zo spoločnosti. A pýtam sa, načo? Čo tým chceli dosiahnuť? Jedine to, aby nám štúdium a maturity ešte viac sťažili. A samozrejme, zase mám také obrovské šťastie, že patrím presne k tým študentom, na ktorých sa tento systém prvýkrát skúša. Ono to je už takto od ôsmeho ročníka a ide mi to poriadne na nervy. Nám všetkým.


Fall in love {4}

3. března 2011 v 17:43 | NoBoDy |  Fall in love
V poradí štvrtý príspevok do týždňového meme od Stormy.

Ja nie som mrcha, ja nie som mrcha, JA NIE SOM MRCHA!!!

2. března 2011 v 17:47 | NoBoDy |  Žijem
Nie, nie som mrcha! Naozaj.
Ale...
Ale toto akože...ja som tu v niektorom článku asi spomínala, že sa nechcem zaľúbiť, či nie? To je jedno, lebo ja vlastne nie som zaľúbená. Teda som. Ale nie tak, že osudovo. Boha, ja to sama nechápem. Ale chcem len povedať to, že ten dotyčný sa dal dokopy s dievčaťom, ktoré som už tiež spomínala. Ako ja mu to prajem, lebo on si naozaj zaslúži len to najlepšie a to dievča je naozaj milé a majú sa fakt radi, ale...vzalo ma to. Vždy to takto dopadne. Keď už si myslím, že konečne mám niečo, na čo sa môžem upnúť a začať to ľúbiť, tak to predo mnou akoby utekalo...

Takto nejako som pred týždňom začínala písať článok a teraz som len rada, že som ho nedopísala nezverejnila, lebo by som sa hanbila sama pred sebou koľko toho dokážem natárať (nadpis je ten pôvodný, vôbec sa mi nechcelo meniť ho a polhodinu rozmýšľať, čo tam zase napíšem). Vzťah je už potvrdený aj keď zatiaľ nie celkom oficiálny, ale myslím, že fakt, že on má jej fotku ako tapetu v mobile, hovorí za všetko. No a čo? Tak nech sú šťastní (bez irónie). Aj ja budem. Raz. A ináč nie, nie som zaľúbená, len tak chvíľkovo.