Zranená ľudskosť (krátka poviedka)

9. ledna 2011 v 18:37 | NoBoDy |  Píšem
Krátka poviedka pôvodne písaná do školy, ale nejako mi prirástla k srdcu, pretože je to téma vojny. Ovplyvnená som bola knihou Cesta späť od E.M.Remarqua.

    
     Zranená ľudskosť

     Klop, klop, klop. Veľké priezračné, chladné kvapky tvrdo dopadajú na chrbty ešte tvrdších chlapov. Keď sa do toho započúvate, znie to ako stupnica - smutná stupnica. Podľa toho, kam taká strieborná kvapôčka dopadne, taký zvuk vydá. Ak sú to zdrapy Mišovho kabáta. nepočuješ nič. Ak dlhý Janov hubertus, ozývajú sa zvuky asi tak v tónine f. Keď je to kepeň Štefana...Och, prepáčte. Autor si obľúbi svoje postavy a ťažko sa s nimi lúči. Ťažko ich odovzdá smrti. Teda sa opravujem: keď to bol kepeň Štefana, ozývali sa zvuky v tónine e.
     Chlapi teraz ticho kráčajú s lepkavým blatom na čižmách. Myslia sami na seba, a predsa na všetkých.
     Jano prvý pretne mlčanlivú niť: ,,Čo povieme jeho žene?"
     ,,Pravdu.", odvetí nečujne Mišo.
     ,,To nezvládne.", skonštatuje Jano vecne.
     Mišo nevrlo zazrie na svojho spoločníka: ,,A čo potom? Chceš jej narozprávať, že pre Štefana prišiel archanjel Gabriel a s úsmevom odišli do večnosti?"
     Jano zlostne vybuchne: ,, Všetko je lepšie ako povedať, že Štefan trpel takmer celý deň pred lazaretom s odstrelenými nohami. Bezmocne čakajúc na smrť, ktorá driemala ktovie kde!"
     ,,Nemám v úmysle klamať.", povie už trochu miernejšie Mišo. ,,Všetci musia pochopiť, že sme tu naozaj bojovali. Za vlasť. Za slobodu. Za tých, čo sú presvedčení, že vojna zúri v ich pokojných príbytkoch. A pritom vôbec nič nevedia. Och, bože, ani netušia...!", nedokončí myšlienku. Nemusí. Obaja vedia, že v duchu vidí všetkých svojich padlých priateľov i nepriateľov. Dokaličené telá, prázdne pohľady, prosebné výkriky...
     ,,Tak dobre", vracia ho Jano do prítomnosti. ,,Ako myslíš. Ale povieš jej to sám."
     Mišo mlčky prikývne. Pokračujú ďalej v tom smutnom, pohrebnom pochode do miest, ktoré kedysi nazývali svojimi domovmi.


     O dva dni Mišo skľúčene klope na dvere malého domčeka. Sám. Spoza domu vybieha Štefanova žena. Vdova, pomyslí si Mišo.
     Jej tvár je strhaná. Spozná ho a smutne sa usmeje. Vie to. Nepotrebuje dôkaz, žiadne potvrdenie. Iba uistenie, že jej manžel odišiel v pokoji.
     Môže vojak, ktorý videl a zažil toľko bolesti, povedať tejto žene, ako nevýslovne trpel jej muž pred smrťou? Nie, usúdi Mišo. Nemôže, nesmie, nemá na to právo.
     Odhodlanie sa vytráca.
     Pozrie na ňu a pomaly povie: ,,Zomrel rýchlo a bezbolestne. On...vôbec nič necítil." Vtisne jej do rúk zvyšky Štefanovej uniformy a bez ďalších slov sa vytratí.
     Musel jej klamať. Nezniesol by pomyslenie, že jeho vinou sa bude v noci strhávať zo sna s vidinou muža trpiaceho v hroznách mukách.
     Ozvala sa v ňom ľudskosť, o ktorej si myslel, že je dávno pochovaná kdesi na zamínovanom poli.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 ellie ellie | Web | 13. ledna 2011 v 17:03 | Reagovat

Vieš dobre písať ;). Mala som to prečíta šup šup a vôbec sa to nečítalo ťažko :). Fakt pekné :).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama